Rozhovor s dlhoročným šoférom Jozefom Hutárom

 

Kto by ho nepoznal. Dlhé roky nás vozieval na zápasy. Spoľahlivý človek s dobrým srdcom. Dnes už na dôchodku vo veku 75 rokov trávi všetok čas doma. Keďže sme ho v poslednom roku nevídali na ihrisku, zisťovali sme ako sa mu vodí a trochu sme pospomínali na jeho začiatky v našom klube.

 

 

* Hrávali ste futbal?

Futbal som hrával, keď som bol menší. Ale to len tak. Vtedy žiaci neboli. To som ešte býval v Bíňovciach.

* A keď ste boli starší?

V 60-tich rokoch som išiel pracovať do škrobární v Bolerázi. Som sa oženil a od vtedy som tu. Potom som začal stavať dom. Futbal som už nehrával.

* Ako ste sa dostali k šoférovaniu autobusu v našom klube?

Mohlo to byť aj od roku 1972, to si už nepamätám. Kúpili autobus od strojovej stanice. Taký istý ako som mal ja podnikový. Nebohý Jožko Kitta ich vozil a potom už nemal kto. Zbadali, že ja vo fabrike chodím mimo roboty autobusom, ktorý som parkovával pred domom. S tým som obehoval štyri podniky: Chynorany, Štúrovo, Oháj, Trnava - Boleráz. Som všetky tieto podniky obsluhoval popri mojej robote. Rozvážal som ich po zájazdoch. Tak potom prišli za mnou. Neviem či to bol Vlado Miklošovič alebo nebohý Jaro Franek. A tak som sa im nato dal.

* A chodili ste s tým autobusom iba na zápasy?

Ja som sa venoval iba zápasom. Keď obec voľačo potrebovala, išla za vedením klubu. Oni mi potom povedali, či môžem alebo nemôžem. Vždycky na príkaz futbalového klubu.

* A vozili ste všetky vekové kategórie?

Najprv to boli dorastenci a A-čko. Neskôr boli aj žiaci, tak aj tých. Stačilo povedať kam a hodinu a mohlo sa ísť.

* Chodili autobusom aj fanúšikovia alebo chodievali autami?

Nie, vtedy sa autami nechodilo. Všetci chodievali so mnou. Za každým rázom som mal v autobuse plno. Až prišla táto doba a niektorí nechceli pred zápasmi a po zápasoch dlhšie čakávať, tak chodili autami.

* A hradili priaznivci cestu autobusom?

Fanúšikovia si cestu neplatili. Všetko hradil klub.

* Kam ste s autobusom chodili najďalej?

Aj na Moravu som chodil so staršou generáciou, keď mali s nimi družbu. Už si nepamätám kde, ale niekde ako je Břeclav. V sobotu ráno sme išli a večer sme sa vrátili. Dobre sa chodilo. Chlapci vtedy boli takí živí.

* Čo hovoríte na autobus, v akom bol stave?

Autobus sa kupoval používaný. Bol kúpený z takého roku, aký som mal ja vo fabrike. Raz som prišiel na STK a pozerajú kufer dzeravý, všetko bolo dzeravé. Tak po 12 rokoch dal Vlado Miklošovič všetky hrdzavé veci vo fabrike vymeniť. Fabrikanti prišli a zanitovali nové. Čo sa týka z mojej strany - technickej, ani jedna závada nebola, že by som nemohol vyraziť. Nikto o ničom nevedel. Ja som mal kľúče a v týždni som prišiel, všetko skontroloval, dobil baterku, premastil. Ja som v tom autobuse poznal všetko. Keď prišla sobota alebo nedeľa, mohlo sa ísť.

Každý rok sa muselo chodiť na STK. Postavím sa do rady a už dotyčný pracovník, keď ma zbadal: „Dzedo už je tu zas.“ Nikdy sme neopravovali STK, vždy na šupu prechádzalo.

 

* Pamätam si, že jednu dobu bol problém so spojkou?

Spojka neodišla, ale také ventily. To Jožo Franek dal do Smoleníc spraviť. Bol som tam pol dňa, vymenili a išlo sa ďalej. Jeden raz sme išli, ale to vypovedával posilňovač na spojke. Dali to do Trnavy na ČSAD a tam to opravili. V jeseni som to tam zaviezol a hovorím majstrovi: „Je tam voda, vypustím ju?“ On nato: „Nie, my to vypustíme, len nám to tu nacúvajte.“ Keď telefonovali, že už je hotový, tak som ho prišiel zobrať. Prídem na ČSAD, „nech sa páči, len naštartovať.“ Naštartujem ho, autobus po oprave chytil a pod ním sa valilo vody a vody. Majster mi potom vraví: „Viete čo ujo, my sme zabudli vodu vypustiť a mráz roztrhal blok.“ A znova sme to museli potlačiť do dielne. Vymenili motor a celú spojku a zistilo sa, že spojkový kotúč je špatný. Jedna jediná závada, čo tam bola, viac už nič nebolo.

Keď ten môj autobus vo fabrike predali, ostalo mi kopec náhradných dielov. Som mal toho nakúpené, ako takú malú mototechnu. Súčiastky som brával na objednávku podniku. To som chodieval do Mostu pri Bratislave.

* A to ste objednávali, i keď sa nepotrebovali?

Ja som si myslel, že to budem niekedy potrebovať, keď sa to raz pokazí. Ale ono sa to nikdy nepokazilo.

* Ako to dopadlo s tým naším autobusom?

Jedného dňa prišiel Krišica za mnou aj s Košičanmi, aby som išiel pred viezť autobus a hneď ho aj brali. Keď sa to už predávalo, pred nami postáli a naložil som im aj náhradné diely. Bolo toho za plnú káru. Už som to nepotreboval. Ešte sa ma pýtali, či s tým autobusom prídu do Košíc. Šoférovi som povedal: „Dojde, ale nesmíš prekročiť 80-tku.“ Za pár dní telefonovali, že prišli v poriadku.

* Čo to bolo za kupcov?

Boli to zberatelia. Vraveli, že ho budú predvádzať vyhliadkovými jazdami mesta Košice ako atrakciu.

* Potom ste jazdili na novom?

Jeden raz ma zobral Roman Vavro, že ideme vziať nový autobus. Išli sme od Skloplastu, z tej strany. Zastavili sme sa v tom areáli, vystúpili a že toto je on v tej zeline, špinavý a ošklbaný. Ešte nám ho dofúkali, dobili baterky, natočili a že ho vezmeme. Ten som doviezol. Všetko tam chýbalo, olej, ... . Vtedy som skončil. Za týždeň prišiel za mnou znovu, aby som ho dal do chodu a zaviezol Papovi do Šelpíc. Všetko zlé, vypovedané. Ešte mi pomohol Emil Kitta. Tak sme ho previezli do Šelpíc. Za ďalší týždeň ho Papo nechcel, tak som ho zaviezol do Trnavy, odkiaľ som ho zobral. To bol koniec môjho šoférovania.

* Na futbal ste ale neprestali chodiť?

Futbal som sledoval a aj som dlho chodil na domáce zápasy aj naďalej. Sedával som na lavičke pri kabínach spolu s Bučekom a Lojzkom Kudláčom.

* Teraz v poslednom čase vás nevidieť, čo sa stalo?

Už tomu budú v septembri dva roky, čo som mal mŕtvicu. Našťastie som sa z toho dostal. Odvtedy však už nikam nechodím. Motám sa okolo domu.

 

 

Pánovi Hutárovi ďakujeme za roky strávené v našom klube ako vodičovi autobusu, za mnoho kilometrov bez nehody.  Nech je jeho prístup a spoľahlivosť príkladom pre ostatných. Takisto veľká vďaka, že si našiel na nás čas a mohli sme pospomínať na náš nezabudnuteľný autobus ŠD 11 2040T, ktorý 17. apríla 2010 putoval do Košíc.

 

Naša ŠD 11 2040T putovala až na východ Slovenska

 

Ako vnímal kúpu našej „ponorky“ nový majiteľ z Košíc?

,,Autobus som našiel úplne náhodou na internete, keď som hľadal informácie o ďalšej ŠD-čke. Dozvedel som sa, že autobus predáva TJ Slavoj Boleráz, ktorý dal inzerát len na svoju klubovú stránku. Čudoval som sa, že je ešte na predaj autobus v takom dobrom stave za celkom prijateľnú cenu, pričom na predaj bol už pol roka. Po dohode s kamarátom som kontaktoval predsedu klubu a dohodli sme sa, že si autobus pôjdeme pozrieť na vlastne oči. Tak sme sa teda vybrali do Trnavy, presnejšie do Bolerázu, vzdialeného asi 11 km od Trnavy. Po príchode sme si autobus obzreli a urobili skúšobnú jazdu, po ktorej sme skonštatovali, že ho okamžite kúpime, podpísali sme teda zmluvu a s pokojným svedomím, že nám ho už nikto nevyfúkne, sme ho zaparkovali do garáže, kde nás počkal necelé 2 týždne, kým sme vybavili potrebné veci a dali dokopy peniaze na cestu. Od chvíle, keď som autobus našiel na internete, až po samotnú kúpu, prešli ani nie 3 dni.

17.4.2010 nastal deň D, kedy sme si mali odviesť autobus domov. Z Košíc sme vyrazili skoro ráno, niečo po tretej hodine. V Boleráze sme boli niečo pred ôsmou. Hneď sme autobus vytiahli z garáže a začali s prípravou na cestu. Poprenášali sme rôzne náradie, ktoré sme si doniesli a samozrejme povinnú výbavu. Po namontovaní zásuvky na 24V pre mýtnu jednotku, som autobus symbolicky umyl. Dopili sme poslednú kávu s predsedom TJ a pobrali sme sa aj s autobusom k bývalému vodičovi, ktorý s ním jazdil 20 rokov. Rozlúčiť sa s ním a odkúpiť úplne nové náhradné diely, ktoré mal doma. Okrem iného aj čistonové zabalené kryty smeroviek.

K autobusu som dostal pôvodný socialistický veľký technický preukaz, ktorý som stihol pred odovzdaním na políciu celý oskenovať. V autobuse sa nachádza aj pôvodná lekárnička, dodaná s autobusom z Vysokého Mýta (ostane tam ako dobový doplnok) a návod na obsluhu k danému typu.

Takmer 400-kilometrová cesta prebiehala úplne bez problémov. Teplota sa držala na 50-60° C, v kopcoch stúpla k 80-ke. Z Bolerázu sme vyrazili o 10:20 a do Košíc sme prišli 18:22. Priemerná rýchlosť mimo obce bola 80-90 km/h. Sem tam sme vyskúšali aj 100-ku, prázdny autobus s tým nemal problém, no nechceli sme zbytočne pokúšať šťastie. Škoda len, že nefunguje motorová brzda, takže sme si neužili koncert rady Š 11 naplno. Čo sa týka motora, beží ako hodinky a nedymí ani pri pridávaní.”