Zaspomínali sme si na futbalové časy so Štefanom Jurákom

     Štefan Jurák patrí medzi najstaršie žijúcich futbalistov, ktorý si obliekal dres Slavoja. Hrával za žiakov, dorastencov aj mužov. Okrem futbalu u nás pôsobil aj ako predseda klubu, keď v decembri 1966 vystriedal Jána Kúrňavu. Dnes žije v Senici, ale o futbal v Boleráze sa stále zaujíma. O svoje zážitky počas futbalovej kariéry sa podelil s nami.

* Ako vypadalo ihrisko dávnejšie sme už písali. Avšak nie tak podrobne ako si naň spomína Štefan Jurák.

     Staré futbalové ihrisko bolo v majeri. Na konci ulice vľavo bola sýpka, za ktorou sa nachádzali drevené sušiarne na kukuricu. Vpravo bol  dom Gerváza Banciho, pri ktorom bola dolná bránka. Ihrisko mierne stúpalo k hornej bránke, ktorá bola približne na úrovni záhrady Bachratých. Po pravej strane ihriska (od záhrad v Pipíškovej ulici) bolo pár lavičiek na sedenie. Pri hrisku neboli kabíny, hráči sa prezliekali v hostinci Jozefa Kittu (jeho dcéra Ružena bola asi najväčším fanúšikom futbalu v tej dobe). Keď sa Pavol Makyta z Malaciek stal riaditeľom Slovenských škrobární, dal postaviť na ľavej strane ihriska drevené kabíny. Od roku 1955 základ mužstva tvorili hráči narodení v r.1930 - 1935, ktorí  v roku 1958 sa stali víťazmi III. triedy okresu Trnava a postúpili do II. triedy, v ktorej väčšinu tvorili mužstvá zo Záhoria. Trénerom bol Jozef Rozkydal, bývalý hráč Rapidu Trnava. Pre veľký záujem o futbal bolo vytvorené i B-mužstvo, ktoré hralo súťaž. V tomto období bolo vybudované nové ihrisko a postavené nové kabíny. Nové ihrisko bolo kolmo na staré ihrisko. Drevené kabíny boli presťahované na plochu starého ihriska pri sušiarňach na kukuricu. Používali ich dorastenci a aj volejbalisti, ktorí si vybudovali volejbalové ihrisko medzi sýpkou a drevenými kabínami. Plot okolo ihriska bol latkový a smerom k družstvu bola ponechaná brána. Nové kabíny mali aj sprchy a miestnosť pre rozhodcov. Bol tam aj jeden splachovací záchod. Jeho najväčšou chybou bolo, že sa nedal používať, lebo nebola vybudovaná žumpa. Voda zo spŕch odtekala do trativodu, ktorý bol urobený z jamy na vápno. Počas výstavby nového ihriska sa hrával futbal v Klčovanoch.

 

* Chlapci z Horgosu mali svoje ihrisko.

     Futbal s rovesníkmi z Horgosa sme hrávali väčšinou za kostolom. Dôvod bol ten, že sme mali všetci blízko domov, mohlo nás hrať aj menej a rýchlo sme mohli namiesto futbalu hrať iné hry ako napr. oko-boko, blchu, lamorky (guličky), naháňačku alebo schovávačku. K chalanom (Palo Danišovič-Pobiecki, Fero Slovák-Pupák, Štefo Krištofík-Hacaj, Emil Doboš, Palo a Jano Pinček, Emil Kitta, Emil Brázdovič, Miro Gergel) sa pridali aj dievčatá (Oľga a Božena Vrláková, Vera Kittová, Mila Cmerová, Luda Čárska).

 

* S novým učiteľom sa vytvorilo aj žiacke mužstvo.

     Na osemročnej škole bol učiteľom telocviku Ladislav Weiszer, ktorý viedol gymnastický krúžok. V roku 1957 prišiel nový  učiteľ telocviku Alexander Sadloň z Trnavy, ktorý založil futbalový krúžok. Žiacke futbalové mužstvo bolo zložené z chalanov z Boleráza, Bíňoviec, Bohdanoviec a Šelpíc, ktorí chodili do školy v Boleráze. Väčšinou to boli chalani z 8.A a 8.B. Z 8.B to boli Pavol Ulman, Ján Vinter, Milan Hlbocký, Elo Klasovský a Rudo Hečko. Na jar roku 1959 sme začali hrať zápasy s mužstvami zo Špačiniec, Dolnej Krupej, Smoleníc, Suchej a Kopánky v Trnave. V pamäti mi zostal prvý zápas v Špačinciach, kde sme vyhrali 8:0 (Marián Šuran z Klčovian dal vtedy 5 gólov). Výsledky ostatných zápasov si už nepamätám.

 

* Dorastenci často nemali ani na kopačky a v zápasoch sa museli častokrát popasovať s rozhodcom.

     Na jeseň v roku 1959 som začal hrávať futbal za dorast. Všetko so staršími ročníkmi, takže ma niekedy aj nepostavili, lebo bolo dosť starších (Timo Čavara, Emil Čavara, Vlado Gergel, Palo Kitta, Edo Polakovič, Ján Jakubec, Peter Jurák, Ján Kitta, Tibor Pobiecki, Ivan Kyselica a ďalší). Tréningy bývali v utorok a v piatok. Spočívali v kopaní na bránku a zabehnutí pár kolečiek okolo ihriska. Neskôr sme mohli trénovať spolu s hráčmi A-mužstva. Vedúceho mužstva robil Tonko Medový (hodinár). V roku 1962-1964 hrávali za dorast chalani narodení v roku 1944 až 1948. Materiálne vybavenie bolo veľmi biedne. Futbalových lôpt bolo málo, pretože dve najlepšie lopty sa mohli používať iba na zápasy. Na tréningu sme mali najviac dve lopty. Dresy, trenírky a štulpne dostávali dorastenci iba ak už neboli dobré pre Áčko. Najväčší problém bol s kopačkami. V tej dobe sa používali kožené kopačky s nabíjanými koženými štupľami. Rovnako aj kopačky dostávali dorastenci po hráčoch Áčka. Hrať futbal v kopačkách, ktoré boli aj o dve čísla väčšie, vyšmatlané a tvrdé si vyžadovalo veľkú dávku sebazaprenia. Pamätám si, že Peter Královič (Pepko Cingo) chytal v Križovanoch zápas v poltopánkach. Ďalší problém boli rozhodcovia. Zápasy dorastencov pre nedostatok rozhodcov obyčajne rozhodoval niekto z domácich, ktorý aspoň trocha ovládal futbalové pravidlá. O objektívnom rozhodovaní sa v žiadnom prípade nemohlo hovoriť. Boli sme zvyknutí na nadržiavanie domácemu mužstvu. To čo nám však robil domáci rozhodca v zápase v Bielom Kostole presiahlo všetky medze. Pretože rozhodca nepripustil žiadne námietky kapitána Fera Vlkoviča, odišli sme z ihriska. Keď sme odmietli hrať ďalej, neviem kto z vedenia klubu rozhodol, že nás naspäť domov nezoberú autobusom. Z Bieleho Kostola sme išli pešo na zastávku Trnava predmestie a zápas sme kontumačne prehral.

Na fotke je mužstvo dorastu zo súťaže v r.1963.

Horný rad zľava: J.Špačinský, Š.Jurák, P. Tomašík, V.Pelucha, F. Vlkovič

Dole zľava:E. Holický, P. Mackovčin, J. Kráľovič, R. Brázdovič a V. Červenka

 

     Po skončení jarnej časti súťaže v roku 1963 zorganizovala TJ trojdňový autobusový zájazd na Vranovskú priehradu pre členov TJ a ich rodinných príslušníkov. V piatok ráno sme vyrazili, ale za Čáčovom došlo k nehode. Vodič autobusu išiel predbiehať iné vozidlo, vošiel na ľavú krajnicu, ktorá sa utrhla a autobus sa prevrátil na ľavý bok. Našťastie nikto nemal vážnejšie zranenie, iba nejaké menšie odreniny. Asi po dvoch hodinách nám došiel druhý autobus a pokračovali sme v ceste. Z dorastencov sa zájazdu zúčastnili okrem mňa aj Palo Ulman a Palo Tomášik. Prvý deň sme si pozreli hrad Vranov a priehradu, na ktorej sme sa člnkovali. Nocľah sme mali na hrade Bítov.

Zľava: Štefan Jurák, Rudo Haraj, Fero Bohunický, Jožo Mackovčin

 

* Stihol som si zahrať za mužov ešte pred vojenčinu.

     Podľa pravidiel za dospelých mohli hrať futbal iba tí, ktorí dovŕšili osemnásť rokov. Postavenie mladšieho hráča si vyžadovalo povolenie športového lekára. Pretože som narodený v decembri, mohol som hrať za dospelých od roku 1964. Na prvý zápas doma proti Bielemu Kostolu ma dali hrať na pravú spojku v máji 1964. Za Boleráz vtedy hrali väčšinou staršie ročníky ako Ján Klimo z Majera, Štefo Kitta, Fero Pekarovič, Jožo Mackovčín, bratia Štefo a Ján Klimoví, Vilo Vinter, Blažej Vinter, Štefo Drdúl (Žolo), Jožo Ulman, Milan Vanák, Fero Ostatník z Klčovian a iní. Počas letnej prestávky sa konal futbalový turnaj v Horných Orešanoch, na ktorom väčšinu mužstva tvorili hráči ročníka 1945-1946. Od októbra 1964 do konca septembra 1966 som bol na vojenčine. V tomto období  prestali hrať futbal ročníky 1933-1937.Za Boleráz začali hrať futbal chalani z Bíňoviec.

 

* Po vojenčine som sa stal predsedom klubu.

     V októbri 1966 som sa vrátil z vojenskej služby. Dovtedajší tréner Jozef Rozkydal skončil s trénerstvom a s ním aj väčšina starších hráčov narodených v r.1933 až 1939. V decembri 1966 sa konala výročná členská schôdza, na ktorej sa vzdal činnosti dovtedajší výbor. Na návrh odchádzajúceho predsedu Jána Kurňavu som bol zvolený za predsedu, Ján Rajnoha za pokladníka s tým, že nám predchádzajúci členovia výboru pomôžu pri vedení klubu. V  januári 1967 sme urobili tanečnú zábavu, aby sme získali peniaze na jarnú časť súťaže. Tanečné zábavy sa robili v sále na ihrisku, nakoľko zo sály u Kittu bolo urobené kino a kultúrny dom nebol. Víno do bufetu sme kupovali od súkromníkov alebo z obchodu, podľa toho bola určená aj predajná cena. Okrem vína sa v bufete predávala malinovka. Bufet býval v kabíne pre hostí. Z kabíny pre domácich bolo urobené pódium pre hudobníkov, aby celá sála bola len pre zabávajúcich. Vstupné na zábavu bolo 10 Kčs. Hoci sála patrila TJ, v organizovaní zábav sme sa museli striedať s inými spoločenskými organizáciami v obci, najmä s hasičmi, SZM (socialistický zväz mládeže) a SZŽ (slovenský zväz žien). Za prenájom sály nám platili 200 Kčs. Usporiadanie zábavy bolo rizikové. Ak sa zábava konala v termíne, keď boli zábavy aj v okolitých dedinách, tak sa zarobilo na kapelu a niekedy ani na ňu. Do bufetu zo slobodných hráčov nechcel chodiť nikto, nanajvýš predávať vstupenky, lebo sa vyberalo vstupné max. do 23.00 hod. Najviac sa dalo zarobiť na hodovej zábave, ktorá bola v sobotu, v nedeľu a aj v pondelok.

Na fotke hráči mužov, ktorí tvorili základ pre jarnú časť 1967.

Horný rad zľava: G.Danišovič, Š.Jurák, J.Kormúth, J.Kitta, T.Čavara, P.Danišovič, J.Franek

Dolný rad zľava: D.Horváth, J.Pospíšek, M.Vanák, R.Hečko

 

* Hrávali sme s okolitými dedinami.

     Jarnú časť r.1967 zostali hrávať Jozef Mackovčin, Ing. Milan Vanák, Blažej Vinter, Edo Polakovič, Emil Čavara, Timo Čavara, Ján Kitta, Jozef Vadovič, Pavol Tomášik, Rudo Hečko, ku ktorým pribudli chalani z mladších ročníkov Gregor Danišovič, Jozef Kormúth, Pavol Danišovič, Jaro Franek, Dežo Horváth, Peter Černý, Jozef Polakovič, Miro Petranský, Ján Pospíšek, Pavol Čeliga. Našimi súpermi boli hráči z Bíňoviec, Bukovej, Dlhej, Dolných Orešian, Dechtíc, Pavlíc, Opoja, Jarnej, Borovej, Slovenskej Novej Vsi, Pácu, Nižnej, Jaslovských Bohuníc a Slavoja Trnava (ihrisko mali pri cukrovare). Neviedol som si žiadny denník, v ktorom by som zaznamenával zostavu mužstva a súperov. Preto sa ospravedlňujem, ak som na niekoho z hráčov zabudol.

 

* Na zápasy sme chodili autami.

     Nakoľko sme nemali peniaze na objednanie autobusu z ČSAD, chodili sme hrať futbal tak, že sme požiadali niekoho kto mal auto, aby nás zaviezol. Za cestu sme dávali 100 Kčs. Občas nám predseda JRD G. Cmero požičal družstevnú Škodu 1202, ktorú však mohli šoférovať iba Rudo Černý (Kajko), Alojz Daniš alebo Jozef Klimo. Na zápas do Smoleníc som však nezohnal ani jedného, a tak som nahovoril Ruda Slamku, aby nás zaviezol. Pri priehrade v Boleráze sme však mali nehodu, auto sa prevrátilo a skončilo na streche. Našťastie sa pri nehode nikto nezranil. Poisťovňa uhradila JRD škodu, avšak od R.Slamku požadovala úhradu spoluúčasti, ktorú sme zaplatili z klubových peňazí. Po odchode ročníka 1948 na vojenskú službu v októbri 1967 bolo málo hráčov. Načierno sme stavali chalanov mladších ročníkov (Jozef Franek, Emil Kitta, Fero Čavara, Ivan Miklošovič, Pavol Krchnák, Jozef Adamec, Jozef Pekarovič).

Na fotke muži, ktorí nastúpili na hodový zápas 1969.

Horný rad zľava: J.Rozkydal, J.Svrček, J.Kitta, Jaro Franek, Jožo Franek, E.Kitta, F.Čavara, Š.Jurák

Dolný rad zľava: J.Adamec, I.Miklošovič, I.Portáš, J.Pekarovič.

 

* Potom prišli ťažké časy, z ktorých sme sa dostali.

     Zo strany bývalých členov výboru som sa nedočkal žiadnej pomoci a J. Rajnoha sa vzdal funkcie pokladníka. Jarnú časť som preto odhlásil zo súťaže. Po vystúpení zo súťaže sa o činnosť klubu začal zaujímať i predseda MNV Emil Královič. Bol som predvolaný na rokovanie Rady MNV, kde som  vysvetlil vtedajšiu situáciu vo futbale, najmä problémy s finacovaním. Všetky peniaze na činnosť klubu plynuli len z organizovania zábav v sále na ihrisku. Zo Slovenských škrobární a z JRD sme nedostali ani korunu na činnosť, rovnako z OV ČSTV v Trnave. Predseda finančnej komisie bol Pavol Danišovič (hodinár), ktorý ako bývalý predseda TJ navrhol, aby sme dostali finančný príspevok, a tak sme opäť prihlásili mužstvo dospelých do súťaže na jeseň 1968. Zo strany Závodného výboru ROH Slovenských škrobární nám prisľúbili poskytovanie autobusu a zo strany JRD nám bolo sľúbené, že nám budú zdarma kosiť ihrisko.  

     Moje veľké poďakovanie patrí pani Libuše Jurkovičovej, ktorá nám prala dresy a trenírky za 25 Kčs. Upratovala aj sálu po zábave alebo svadbe. Ak sme prehrali, tak sa nám vyhrážala, že nám naškrobí trenírky (myslela to samozrejme v dobrom).

     Od jesene roku 1968 narastal počet chalanov, ročníkov 1949 – 1951, ktorí začali hrať futbal. Pred zahájením jesennej časti nás krátku dobu opäť začal trénovať Dodo Rozkydal.

    Výročné členské schôdze sa konali každý rok. Členovia neplatili žiadne členské príspevky a nikto nejavil záujem robiť vo výbore. Na základe dohody sme cez zimu mohli trénovať v telocvični základnej školy. V roku 1971 začal robiť trénera Fero Sedláček z Bíňoviec  za  dve stovky mesačne, pričom svojim autom vozil hráčov na zápasy. Na hodový pondelok v roku 1972 sme zorganizovali zápas medzi bývalými a súčasnými hráčmi.

Vyberanie vstupného na hodový pondelok v roku 1972.

Zľava: F.Sedláček, J.Slamka, Jaro Franek, J.Portáš, Š.Jurák a J.Valentovič.

 

* Práca mi nedovoľovala pokračovať a neskôr prišlo aj sťahovanie.

    Od augusta 1969 som pracoval v Bratislave, kam som denne dochádzal. Ráno som odchádzal o piatej a domov som prichádzal o siedmej večer, čo mi neumožňovalo venovať sa v plnej miere funkcionárskym povinnostiam, a tak som chcel, aby to robil niekto z chalanov, ktorí sú doma. Na členskej schôdzi v decembri 1972 bol za predsedu zvolený Vlado Justich, za tajomníka Jaro Franek, ktorým som odovzdal všetku korešpondenciu a pokladnicu. V roku 1974 som začal pracovať v Slovenskom hodvábe v Senici, kam som sa v januári 1975 aj presťahoval. V roku 1978 pri príležitosti 50. výročia futbalového klubu v Boleráze som dostal ďakovnú plaketu OV ČSTV v Trnave, ktoré dostali aj bývalí hráči Alojz Daniš a Štefan Drdúl a predseda MNV Emil Královič.

 

     Ďakujeme Jurákovi, že nám priblížil obdobie, keď behal po ihrisku v kopačkách. Že nám ukázal ako mu na bolerázskom futbale záležalo a viedol ho ako predseda v neľahkom období. Že sa aj v pokročilom veku zaujíma ako v jeho rodnej obci klub funguje. Štefanovi Jurákovi prajeme pevné zdravie, veľa dožitých rokov a ešte veľa spoločných radostí z futbalu.